Po prvom delení Poľska v roku 1772 boli k Rakúsku pričlenené oblasti z dopravného hľadiska zaostalé. Z tohto dôvodu bola prioritou výstavba ciest, ktoré mali v danom období pre dopravu základný význam. Výstavbe novej cestnej infraštruktúry predchádzali detailné merania, vykonávané vojenskými zememeračmi a kartografmi pod vedením Fridricha von Miega. Ich výsledkom bolo vypracovanie podrobných máp bývalého južného pohraničia Poľska. Smerom z východu na západ bola na území Haliče vytýčená nová dopravná cesta, v neskoršom období pomenovaná „cisárka”. Spájala hlavné mesto Haliče – Ľvov s hlavným mestom cisárstva – Viedňou. Jej výstavba bola komplexne ukončená v roku 1785. Územím obce Kozy prechádza 5-kilometrový úsek „cisárky”, ktorý vedie dnešnou Bielskou a Krakowskou ulicou. Je to najstaršia časť stredohaličskej cesty, dokončená v roku 1781, ktorá viedla z Białej cez Kęty, Andrychów, Wadowice, Myślenice a Gdów až k Bochni. Bola to prvá cesta takéhoto druhu na poľskom území a na jej výstavbu dohliadal rakúsky inžinier Johann Gross. Cesta mala šírku cca 5 m a jej krajnice do 2 m, bola spevnená štyrmi vrstvami zhutneného kameniva alebo štrku s celkovou hrúbkou 0,5 m. Na dlhých úsekoch všade, kde to umožnili terénne podmienky, sa na oboch stranách cesty husto sadili stromy. Veľké koruny dubov alebo líp poskytovali tieň počas slnečných a horúcich dní. Vznik „cisárky” podstatne prispel k hospodárskemu oživeniu Haliče. V samých Kozách vznikli pri „cisárke“ tri veľké murované hostince.