Najstaršie zmienky o ťažbe vápencov a výrobe vápna v Kozách pochádzajú z 18. storočia. Na mieste jedného z ťažobných priestorov vznikol veľký rybník. Podľa miestnej tradície boli rybník a jeho najbližšie okolie vojenským výcvikovým areálom v období, keď sa v Kozách zdržiavali huláni z 1. brigády poľských légií zriadených Józefom Piłsudským. Podľa inej verzie pochádza názov rybníka od toho, že na tomto mieste bol zraz dobrovoľníkov z obce Kozy, hlavne členov Telocvičného spolku „Sokol”, ktorí odtiaľto v r. 1914 narukovali do vznikajúcich légií. V 30. rokoch 20. storočia boli rybník a obklopujúci ho borovicový les miestom oddychu pre rodinu Czeczovcov – majiteľov tunajšieho veľkostatku. Táto rodina dala tiež postaviť kaplnku so sochou sv. Barbory – patrónky baníkov, ktorá stojí v susedstve rybníka. Neďaleko rybníka sa nachádza posledná murovaná pec na pálenie vápna na území obce Kozy. V polovici 19. stor. bolo v Kozách viacero takýchto pecí. Priemyselná výroba vápna sa realizovala v rámci tunajšieho veľkostatku a zaoberal sa ňou aj kupec židovskej národnosti – Borger. V 1. polovici 20. stor. patrili posledné vápenky Władysławovi Żurkovi. Technológia pálenia vápna si vyžadovala nepretržité fungovanie pece. Pec sa plnila zhora striedavo uhlím a vápencovým kameňom a následne sa zdola rozpaľovalo ohnisko. Pec mala výkonnosť od 7 do 10 ton denne. Posledným prevádzkovateľom tunajšej vápenky bolo Poľnohospodárske družstvo, ktoré vypaľovalo vápno ešte v 2. polovici 20. storočia.